Dnes mi na križovatke v BA, pri čakaní na zelenú, skočila pred auto biedne vyzerajúca žena okolo 40-ky. Stiahol som okno a spýtal sa jej, čo potrebuje. Začala mi s plačom rozprávať, že je zo Sabinova (pri Prešove), druhý mesiac je v BA na ulici, keďže mala nastúpiť do práce v BA, avšak po mesiaci jej zamestnávateľ nevyplatil ani cent, takže ostala bez peňazí a strechy nad hlavou. Na moju otázku prečo sa nevráti domov, tak sa len pousmiala s tým, že nemá žiadnu rodinu na ktorú by sa mohla obrátiť, prišla kvôli nebankovej pôžičke o jednoizbový byt, takže nemá sa kam vrátiť. Evidentne bola vyčerpaná, smädná a hladná.
Keďže sa vo mne opäť prebudila samaritánska povaha, odparkoval som za križovatkou a vystúpil. V najbližšom bistre som jej kúpil obed a dal jej 10 eur. Neviem jej inak pomôcť.
Cestou som rozmýšľal nad tým, v akej krajine to žijeme. V krajine, kde nebankovky kvôli pár stovkám eur berú ľuďom strechu nad hlavou, v krajine kde ľudia musia žobrať na ulici kvôli hladu, v krajine, kde si mnoho zamestnávateľov – hajzlov, robí zo zamestnancov otrokov (príkladov je veľa, najmä na východe), v krajine kde štát nerieši situáciu ľudí, hlavne že jeho predstavitelia chodia obzerať pšenicu, v krajine kde vláda extrémnym tempom zadlžuje nás všetkých, v krajine kde prezident si vykladá zákon svojvoľne, v krajine kde sa vytratila ľudskom, spolupatričnosť a solidarita.
Mám pocit, že žijeme v krajine „šmejdov“…